Nie je to tak dávno, čo sa v pracovni do kresla v oproti mne posadila pekná tridsiatnička.
Tmavohnedé lesklé vlasy, nedbalo upravené zvýrazňovali bledú tvár. Pekná aj bez make-upu.
Snehulienka, povedala by som, ak by to bol iný príbeh.

Jej veľké modré oči sa zaplnili slzami krátko po tom, ako si sadla.
Je z toho v rozpakoch. Rozpráva o tom, ako sa ráno pohádala s mužom kvôli dcére, ktorá nemá ani rok.

Ospravedlňuje sa za slzy, vraj nechce, aby to vyzeralo zle, alebo hystericky, že to nezvláda.
Vzápätí priznáva, že to fakt nezvláda. Obviňuje sa, že s ňou iste niečo nie je v poriadku. Jej sestra má tri deti a žiadny taký problém, ako ona, nerieši.

Vysvetľuje, že dieťatko bolo chcené, plánované, manžel je navyše starostlivý. Mala by byť šťastná a spokojná, tak prečo nie je?

Chcela byť lepšou mamou a vlastne aj manželkou. Ale to, že emočne nezvláda neustály plač a krik svojej malinkej dcéry ju teraz trápi viac. Hanbí sa zato, ako na ňu nakričala a potom aj na muža, že jej nepomáha tak, ako by potrebovala.
A je to jej vina. Mala to zvládnuť.

Mala predstavu, že keď sa jej narodí dieťa, bude láskavou, trpezlivou, starostlivou a naozaj milujúcou mamou, ktorá aj ten bežný život zvláda s ľahkosťou.
Veď čo je na tom také ťažké?

Kým nemala dieťa, nebolo ťažké nič.

Teraz?

Všetko! Keď nie je sama so sebou v pohode.

A ona nie je v pohode. Je unavená, vyčerpaná, cíti sa nepodporovaná, nabaľujú sa v nej pochybnosti a začína mať pocit, že naozaj nič v jej živote v pohode nie je, ani manželstvo.

Má pocit, že v tom všetkom denne zlyháva.

Všetci sa zdajú byť ok, len ona je nejaká divná. Neschopná byť dokonalou, láskavou mamou.

Pre smútok na duši a seba-zničujúce výčitky nevidí, že tou dokonalou mamou už dávno je.
Presne takou, akú si duša jej dcéry ešte pred narodením vybrala. Vybrala si ju, práve preto, aby sama mohla pri nej, svojej mame zažiť situácie i emócie, vďaka ktorým môže jej duša vyrásť.

V tomto zmysle, je pre svoju dcéru tou najlepšou a dokonalou mamou. So všetkými svojim nedokonalosťami. Aj keď ona sama pred sebou sa tak (zatiaľ) necíti.

Procesom hlbokej empatie, sa krok po kroku vnárame viac a viac do vnútorného sveta tejto mladej ženy.

Objavuje niečo, ako veľký kožený balvan, ktorý nevládze niesť. Cíti silný tlak. Za ním rozpoznáva dievčatko. Seba. Má asi 9 možno 10 rokov. Telo stuhnuté. Má staršiu sestru a mladšieho brata. Všade okolo nej je ruch. Prakticky je o ňu postarané, materiálne jej nič nechýba, no má pocit, že ona sama nie je videná. V rodine plnej ľudí sa cíti sama.
Necíti, čo by cítiť chcela. Chýba jej mamina neha.

Zdá sa jej, že o malého brata sa všetci starajú a staršiu sestru, ktorá so všeličím pomáha chvália, no ona niekde medzitým sa cíti stratená. Nie je dosť malá, aby okolo nej všetci kmitali, ako okolo brata, ktorý vkuse reve a nie je ani dosť veľká, aby jej dovolili robiť veci ako sestre. A tak ju nemajú začo chváliť.

Takto to vidí v spomienke, ktorú si práve premieta.

Prichádza čas, aby svojej mladšej verzii pomohla.

Totiž v čase, kedy sa opäť cítila bez podpory, nevidená, sa v nej prebudilo to 9 ročné dievčatko. Jej 9 ročné mladšie Ja však nedokázalo riešiť povinnosti dospelej ženy a matky.
Naopak nepokojom a krikom sa dožadovalo pozornosti, aby preliečila zranenia svojho vnútorného dieťaťa.

Na konci cíti úľavu, dokonca sa usmieva. Ten veľký „kožený balvan“ už domov neponesie.
Odchádza s novým poznaním a skúsenosťou, ktorá jej pomôže zvládnuť úlohy, ktorými svoj proces liečenia a premeny zavŕši.

Po niekoľkých týždňoch mi od nej prichádza správa:

Dobrý deň Henrieta, ozývam sa neskôr než som chcela, popravde aj preto, že som chcela počkať, ako dlho mi to zlepšenie po konzultácii vydrží. Samozrejme nie je to vždy na 100%, stane sa mi ešte že vybuchnem, ale už nie tak často. Pomáhajú mi veľmi aj tie cvičenia, pokračujem s nimi a cítim sa omnoho lepšie.

A malá má v sebe asi fakt nastavený radar. Teraz to vidím, že ako som nastavená ja, tak ona podľa toho buď urobí cirkus a je nepokojná, alebo omnoho rýchlejšie zaspí. Večerné uspávanie trvá teraz v pohode aj s maznaním do pol hodinky. Predtým s krikom, s plačom aj 2 hod. Nemôžem sa prestať usmievať, keď si spomeniem na vaše slová o tej jednoduchosti, že to takto ľahko funguje. Ďakujem ešte raz za všetko .

Poznámka na záver:

Náš vnútorný svet je veľmi bohatý, plný vnútorných postáv. Mnohé z nich si nesú zranenia, ktoré ak nepreliečime, len potlačíme, budú nás z podvedomia ovplyvňovať.

Sú témy i postupy, pri ktorých je dobré vyhľadať pomoc a potom také, ktoré by ste dokázali v pohode zvládnuť aj sami, … ak by ste o nich vedeli.

Otázka je – chceli by ste?

Získajte konkrétne postupy ako tvoriť svoj život vedome.